Aby som sa dostal na značku, musel som najprv prejsť cez Al Khitaym, kde ma hneď skraja "privítali" dvaja dosť rozzúrení psi. So stiahnutým zadkom som prechádzal až medzi domy, neustále kontrolujúc tieto polodivoké šelmy a udržujúc si od nich bezpečnú vzdialenosť. Odohnali ich až miestni obyvatelia, z ktorých sa hneď na to stali šelmy iného rázu - obchodníckeho. Vrhli sa na mňa (doslova) zo všetkých strán, ženy a deti a snažili sa mi predať svoj tovar, ktorý tvorili najmä ručne pletené kľúčenky, rohože a dečky. Ich nápor bol naozaj neuveriteľný. Detí sa mi síce podarilo zbaviť sa tým, že som im rozdal všetky svoje žuvačky, ale ich mamy mi svoje produkty na predaj hádzali na plecia, pchali do ruky a trhali bankovky z ruky. Na chvíľku som zatúžil vrátiť sa k tým psom. Nechcel som si nič kupovať, chcel som ich len odfotiť, ale tuná som zistil, že ani to určite nebude zadarmo. Po dlhom vyjednávaní sa mi (alebo im?) podarilo dohodnúť sa na sume 7 rialov (cca 10,5 libry alebo 600 SKK) za dečku, dve kľúčenky a možnosť urobiť pár fotiek starej ženy pred svojim domom. Jeden mladší miestny sa mi ešte ponúkal robiť sprievodcu na cestu, ale to som veľmi rázne odmietol.
Ráno sa ešte mraky takto prevaľovali cez vrchy.
Trasa to nebol dlhá, ale o to krajšia. Značka ma viedla po úpätí západnej steny Grand Canyon-u, takže sa mi každým krokom núkal nový, nádherný výhľad do jeho hlbočín i na náprotivnú stenu. Po asi dvoch hodinách kráčania, odpočívania a nekonečného fotografovania som sa dostal k prvým domom As Sab. Spoločnosť mi robili len divoké kozy a silné slnko pripomínajúce nezabudnúť dopĺňať tekutiny. Snáď práve prítomnosť vody v týchto miestach, snáď niečo iné, mne neznáme, primälo ľudí postaviť si svoje obydlia priamo v stene kaňonu, na rímse širokej len niekľko metrov. Malé, skromné príbytky z kameňa pôsobili svojou opustenosťou až strašidelne. Podľa turistického sprievodcu ale mnohí z ich majiteľov ešte žijú v okolitých dedinách a tak je zakázané do nich vstupovať, či si dokonca odtiaľ niečo odnášať. "Odnášajte si len fotky a nechávajte po sebe len odtlačky topánok" je akýmsi heslom, ktoré návštevníkov tohto pohoria sprevádza na všetkých informačných tabuliach a oficiálnych materiáloch vydaných Ministerstvom turistického ruchu v Ománe.
Hory v Ománe sú nádherné.
Značka končila na začiatku kaňonu, priamo pod vodopádom. Skúsenosti nadobudnuté pred pár rokmi v Julských Alpách mi prezrádzali, že je to ideálne miesto na nástup na canyoning. Nebol som si istý, či je vodopád "v prevádzke" po celý rok, alebo to bol len dôsledok predchádzajúcej daždivej noci, no veľká kamenná nádrž na vodu prezrádzala, že pravdou bude asi to druhé. Niekoľko terasovitých (dnes už vyschnutých) polí, tiež napovedalo, k akému účelu asi slúžila. Z tohto miesta sa dalo výjsť ešte o kúsok vyššie, kde sa podľa mapky nachádzala istená horolezecká cesta - Via Ferrata. Chcel som sa ísť k nej aspoň pozrieť, avšak na to bolo potrebné prekonať krátky úsek lezením, na čo som sa neodvážil.
Opustená dedinka As Sab.
Cesta späť po tej istej trase ale vôbec nebola nudná - slnko popoludní svietilo z opačnej strany a tak sa môjmu objektívu ukazovali úplne nové tvary a svetlo. V Al Khitaym sa už za mnou rozbehla len jedna žena ponúkajúca na predaj kamene no a samozrejme znovu tí psi.
Grand Canyon.
V kempe sme sa na večeri tentokrát zišli len traja. Ja a jeden pár, kde on bol američan pracujúci v Katare a ona ukrajinka. Poznali sme sa už z predchádzajúceho večera a znovu sme sa rozprávali o horách - ja som im dal tip na naše Tatry, oni mne na Nepál (čo vlastne vôbec nebolo treba) a ponúkli mi na nasledujúci deň odvoz dole do Al Hamra. Keďže som to mal v pláne, neodmietol som.
Stany v arabskom kempe.
...a keď budem veľký, spravím si aj normálnu fotku.
