Kdesi vo mne sa ozval ten pocit, ktorý mávam vždy, keď sa chystám na turistiku a už-už sa približujem k cieľu mojej cesty. Je to také velikánske vnútorné tešenie sa, mimovoľný úsmev na tvári a zároveň obdiv tej kráse, nekonečný pocit pokory pred tým, čo príroda dokázala vytvoriť i pred ňou samou. Keby som to chcel vysvetliť menej vzletne, napísal by som, že mám pohľad psa, ktorý vidí pánovu nohu.
Cesta autobusom s Muscatu do Nizwa bola veľmi pohodlná.
Keď som vystúpil v Nizwa, trochu naštvaný, že som nedopozeral ten film, dostal som hlad. Po ceste do obchodu som mal štastie a dohodol som sa s jedným taxikárom, že ma veľmi lacno odvezie do dedinky Al Hamra, kam už žiaden autobus nechodí. Zhruba 10km za ňou začínala turistická značka. Po ceste z obchodu som už také šťastie nemal, pretože tento taxikár mi zdrhol a iní takí lacní zďaleka nechceli byť. Ale aj tak som sa po dlhočiznom vyjednávaní viezol v aute s oranžovými blatníkmi (čo je poznávací znak miestnych taxíkov) dokonca až k tej turistickej značke, čo bolo dosť výnimočné, pretože absencia spevnenej vozovky v týchto končinách väčšinu vodičov odrádza. Keď som ho vyplatil, zabuchol dvere a pozoroval, ako auto zmizlo za obzorom, mal som pocit akoby som ostal sám na konci sveta. Vysokánske štíty hôr a nekonečné ticho. Ale nie nadlho.
Z okna autobusu (čo zároveň, dúfam, ospravedlňuje kvalitu fotky).
Mojim cieľom pre tento deň bola dedinka Al Khitaym, ležiaca vo výške 1900m nad morom, čo znamenalo vystúpiť viac ako o 1100 výškových metrov. Sotva som prešiel pár krokov, hľadajúc začiatok značky, dostal som sa omylom do dediny Wadi Ghul, kde som mal možnosť vidieť pravých arabských dedinčanov. Deti boli asi v škole a tak som sa stretol len s dvoma starcami. Pozývali ma ku nim, na "koberček", ale to som zdvorilo odmietol. Nevedeli po anglicky, ja po arabsky, ale aj napriek tomu niečo švitorili a asi 5 minút sme sa na seba takto vzájomne usmievali. Ako som vychádzal z Wadi Ghul a mieril konečne správnym smerom, míňal som zároveň malý autobus vezúci deti zo školy. S tými sme na seba navzájom vykrikovali klasické "Hello!" a "How are you?" ale potom, ako sa ich dopravný prostriedok stratil medzi bielymi príbytkami, už bolo naozaj počuť len ticho a šuchot kamienkov pod mojimi topánkami.
Dedinka Wadi Ghul.
Trasa začínala (okrem nanesenia poriadnej vrstvy opaľovacieho krému s faktorom 30 a vypitia aspoň litra vody) prechodom cez opustené dediny. Miesto je to veľmi zaujímavé svojim genius. Potom sa začal hlavný trek kopírujúci najprv kamennú stenu, prechádzajúcu neskôr do steny Grand Canyon-u. Na jednom mieste, asi po polhodine výstupu, bolo treba prejsť cez úzku bránu na druhú stranu onoho kamenného múru. Presne tam však stál strom, okolo ktorého lietal celý roj pomerne veľkého hmyzu, nápadne sa podobajúceho na lesné včely. Ako človek alergický na jed týchto potvor, navyše povzbudených popoľudňajšou páľavou, som si vôbec netrúfal skúšať prejsť. Po krátkom prieskume a nepríjemnom zistení, že inej cesty nieto, som sa pred mocnou prírodou sklonil a pobral sa naspäť dole v nádeji, že nájdem inú trasu. Ako som sa vracal, stretol som dvojicu turistov idúcich mojim pôvodným smerom. Tento manželský pár z Nemecka mal namierené presne tam, kam ja a tak som im vysvetlil, prečo sa vraciam. Oni si tento "luxus" dovoliť nemohli, pretože hore ich čakal vodca, ktorý ich mal hodiť autom späť do Nizwa. Chvíľu som premýšľal a potom som sa rozhodol skúsiť to s nimi. Čisto matematicky - čím viac ľudí, tým menej žihadiel pripadá na jedného. Aký som bol ale (príjemne) prekvapený, keď po príchode na ono miesto už nebolo po včelách ani stopy. V ceste sme teda pokračovali v trojici, čo bolo veľmi príjemné a to aj napriek tomu, že šlo o Nemcov. Pravdepodobne budem musieť zásadne poopraviť svoj názor na príslušnikov tohto národu. "Hey, Germans!"
Opustená dedina, začiatok značkovanej trasy.
Je dosť možné, že ten hmyz odletel aj kvôli nie úplne bielym mrakom, ktoré sa mi vôbec nepáčili a ktorých na oblohe pomaly pribúdalo. Vojsť na týchto holých skalnatých vrchoch do búrky rovnalo by sa boju o prežitie, vidina opätovného otočenia sa ma desila možno ešte viac. Z nepríjemných myšlienok ma vytrhávali pohľady na nádherné panorámy, kam som sa len pozrel. Vpravo to už bol Grand Canyon, na dno ktorého sa nedalo dovidieť. Veľmi mi pripomínal ten americký, ako ho poznám z fotografií. Vpredu sme hľadali značky a nádejali sa, že za týmto prevýšením už tam budeme. Pohľadom hore som kontroloval mraky, pohľadom dole kroky. Jediný chybný na tomto kamenistom povrchu môže znamenať vážne problémy. S pribúdajúcim časom ma začal znepokojovať aj pribúdajúci čas. Vlastne ubúdajúce svetlo. Slnko v tejto časti Zeme zapadá pomerne skoro a veľmi rýchlo. Súmrak tu prakticky neexistuje - o štvrť na šesť je ešte svetlo, o 15 minút na to tma.
Skalná stena.
Naštastie, práve na začiatku tejto pätnásťminútovky sme dorazili do Al Khitaym. A aby toho šťastia nebolo málo, tak školský autobus práve priviezol deti zo školy a tieto nám po nekonečnom podávaní so rúk a zase "Hello!" a "How are you?" vybavili u šoféra, aby nás zaviezol do miestneho kempu. Síce nebol ďaleko a viedla k nemu prašná cesta, ale aj tak sme ponuku prijali. Keď sme asi o desať minút vystupovali pred arabským autokempingom a lovili po vreckách nejaké drobné baisa šoférovi za ochotu, bola už úplná tma.
Grand Canyon.
Na recepcii sedeli okolo vodnej fajky štyria arabi. Vyzerali trochu prekvapene, že sa niekto dovalil v takúto hodinu, napriek tomu mi jeden z nich veľmi ochotne svojou slabou angličtinou vysvetlil, ako ma môžu ubytovať a pochopil, čo som si z toho vybral. Jasné, že arabský stan - bývať v chatke s teplou vodou môžem aj na Slovensku. Zaplatil som mu 10 rialov za ubytovanie na jednu noc, raňajky a večeru a on sa pobral telefonicky zháňať vodcu, ktorý sa vozil autom po okolí a hľadal mojich nemeckých spoločníkov. Nakoniec sa našli a aj keď nocľah v kempe odmietli, na večeru ešte ostali.
Hrana Grand Canyon-u.
Pri vynikajúcom jedle podávanom formou švédskych stolov (hm, teraz mi napadlo že som sa ani nespýtal, či to aj arabi volajú "švédske stoly") sa stretli ľudia z mnohých krajín. Dokonca aj jeden slovák tam bol, ale to som bol ja. Bolo zaujímavé počúvať zážitky ostatných či už z ciest po Ománe alebo z iných pohorí, alebo vtipkovanie na adresu nemeckej dvojice a ich hľadania sa s vodcom Ahmodom. Pojedajúc kurča na karí, aké som ešte v živote nejedol, strávil som veľmi príjemný večer. Po ňom som už zaliezol do svojho stanu, oddať sa zaslúženému spánku.
Interiér môjho dočasného príbytku.
