Treking v Ománe - Ako sa vôbec do Ománu dostať?

Autor: Peter Petiar Lachký | 19.12.2006 o 11:11 | Karma článku: 8,00 | Prečítané:  3135x

Zhodou okolností som sa počas plánovania výletu do Dubaja dozvedel, že jeden z mojich bývalých kolegov pracuje a žije v Ománe, čo je krajina susediaca so SAE. Hneď ako som si na internete našiel, že v tejto najvýchodnejšej krajine arabského poloostrova sa nachádzajú aj prekrásne hory, zatúžil som ju navštíviť ešte viac. Kamarát nebol proti, ochotne súhlasil s tým, že mi na pár nocí poskytne strechu nad hlavou, ja som si s radosťou rezervoval spiatočný let z hlavného mesta Ománu - Muscatu a začal som zháňať turistických sprievodcov a mapy, keďže mi bolo viacmenej jasné, že na tento vynikajúci trek budem sám.

Muscat, hlavné mesto OmánuMuscat, hlavné mesto Ománu5jar

Ako von z Dubaja?

Môj pôvodný plán, prepraviť sa do Muscatu autobusom a zažiť pri tom nejaké dobrodružstvo, "prekazil" kamarát tým, že po mňa prišiel autom. Čakal som naňho pokiaľ nevybavil v Dubaji čo mal, potom sme sa stretli na dohodnutom mieste a ak som si pôvodne myslel, že cestou autom nič vzrušujúce nezažijem, škaredo som sa mýlil. Len dostať sa na cestu spájajúcu tieto dve mestá nám vďaka neexistujúcemu, resp. zmätočnému značeniu trvala cez hodinu. Predstavte si, napríklad, že prídete na veľký kruhový objazd, na ktorom nie je ani jedna smerová tabuľa. Kam odbočíte? Hraciu kocku sme nemali, hodili by sme si. Po dopravných peripetiách sme sa nakoniec na cestu na východ dostali a dúfali sme, že sa blížime k emirátsko-ománskej hranici, čo bola, chvalabohu, pravda.


Cestou na pláž v Muscate.

Ako von z Emirátov?

Keď som sa informoval e-mailom ako je to v Ománe s vízami, dostalo sa mi pokojne vyzerajúcej odpovede, že tie turistické si jednoducho kúpim na hranici. Colník, ktorý si môj slovenský pas hodnú chvíľu prezeral odpredu-odzadu však pokojne vôbec nevyzeral. Po niekoľkých kontrolách, z ktorej na každej sme dostali opečiatkovaný papier, ktorý sme na nasledujúcej odovzdali, aby sme dostali druhý (žeby nejaká hra?) som si hovoril, že to predsa nemôže trvať donekonečna. Koniec nastal a nastal v budove colnice, kam ma ten nedôverčivý úradník aj s mojim podozrivým, ešte starým slovenským pasom, poslal. Napriek neskorej večernej hodine bola hala vnútri úplne plná a pred každým z troch okienok stál dlhočizný, pomaly sa hýbajúci rad ľudí tmavej pleti. Tipujem, že väčšina z nich boli indovia. Ženy džavotali, deti mrnčali a muži pobehovali s hromadami tlačív a pasmi hore-dole, z jedného radu do druhého, od okienka k okienku. Prvýkrát som začal pochybovať, že sa vôbec do Ománu dostanem, ale už len kvôli tomu spiatočnému letu som proste musel. Po vystátí si radu, ktorý mi doporučil jeden z colníkov a obavách či aj mne náhodou nedajú vypĺňať nejaké tlačivo, som sa zase dostal k bodu, ktorý mi bol známy spred chvíľky. Najprv jeden, potom dvaja, nakoniec štyria (z toho jeden ešte telefonoval niekam ďalej) úradníci dumali nad mojim pasom a nad tým, kdeže to asi tá Slovenská republika je. Po pár minútach si ešte dali zavolať kamaráta ako šoféra auta, v ktorom som sa viezol. Ten musel priniesť niekoľko ďalších dokladov. To im už ale našťastie stačilo a tak mi, síce s rozpačitým pohľadom, nakoniec buchli pečiatkou do pasu, kde ostal krásny kruhový odtlačok s nápisom Sultanate of Oman a nad ním sa skvel rukou dopísaný text "3 weeks".


Výhľad z okna bytu, v ktorom som býval.

Welcome to Muscat

Muscat je iný. Dosť iný ako Dubaj. Omnoho arabskejší a hlavne pokojnejší. Bez vysokánskych budov a más turistov. A hoci nie sú jeho pláže umelo udržiavané v dokonalom poriadku, sú rovnako krásne. Navyše ho obklopujú kopce, čo ho v mojich očiach ešte viac prikrášľuje. Počasie na druhý deň po mojom príchode tam bolo skvelé a tak sme ho aj s kamarátom využili na prechádzku na pláži a trochu sa túlania po okolí. Navštívil som miestny supermarket, kúpil si ománsku SIM kartu (moj skvelý mobilný operátor a ex-chlebodárca tam nemá roamingového partnera) a sediac na terase kaviarne som si vychutnával čerstvý ovocný džús, ktorý vedia na arabskom poloostrove robiť úplne fantastický. Večer sme sa autom odviezli do Ruwi, čo je staršia časť Muscatu, plná Indov. My sme tam ale boli kvôli tomu aby som sa uistil, odkiaľ, kedy a za koľko mi na druhý deň ráno pôjde autobus do Nizwa, mestom pod Ománskymi horami.


Prístav v Muttrah.

Veľmi zaujímavá časť Muscatu je aj Muttrah, z jednej strany ohraničená morom a známym prístavom, z druhej vysokými kopcami. Prechádzal som sa v nej počas posledného dňa môjho pobytu v Muscate vďaka môjmu miestnemu sprievodcovi Abdulahovi, ktorý si ma odchytil na ulici a ponúkol sa, že ma trochu povodí. K turistom tu majú úplne iný vzťah ako v Dubaji - nie sú na nás ešte veľmi zvyknutí a tak som si na každom kroku pripadal ako rarita (hlavne v Ruwi a Muttrah) - neustále pokrikovanie "Hello!" a "How are you?" mojim smerom bolo príjemné, symbolizovalo pre mňa akýsi záujem miestnych arabov o náš, európsky svet. To mi neskôr potvrdil aj Abdulah nespočtom otázok o Európe, jeho túžbou vidieť Londýn a študovať v ňom anglický jazyk. V Muttrah ma Abdulah zaviedol aj na miestne trhovisko, ktoré veľmi pripomínalo tie v Dubaji až na jednu veľmi výraznú výnimku - zatiaľ čo v Emirátoch predavači doslova ťahajú turistov za rukávy do svojich obchodíkov, donekonečna ponúkajú a zjednávajú, v Muttrah Suq (trh) sa mi to nestalo, čo vlastne len potvrdzuje to, že v Ománe turistický ruch zatiaľ zďaleka nekvitne tak ako v Emirátoch, resp. v Dubaji. Snáď možno práve preto existuje v tejto krajine aj Ministerstvo turistického ruchu.


Pláž v Muscate.

Doprava v Ománe

Dopraviť sa niekam v Ománe môžte (pokiaľ nerátam vlastné auto, čo je asi najlepší spôsob) tromi spôsobmi - autobusom, baisa-busom alebo taxíkom. Autobus bol pre mňa (vlastne ako skoro všetko pre človeka, ktorý prerátava ceny na libry) neuveriteľne lacný. Cesta z Muscatu do Nizwa (154 km) stojí 1800 baisa, čo je 1,8 rialu (1 rial = 1000 baisa) a to je asi 2,7 libry, teda okolo 150 našich slovenských korún. O pár dní na to, keď som sa z Nizwa vracal domov, mi náhodný známy z Maďarska, s ktorým sme spolu zašli v Nizwa na obed prezradil, že on tú istú trasu absolvoval taxíkom za 1,5 rialu. Tu ale treba vedieť dve veci - taxík si môžte vziať aj viacerí a nemusíte sa ani poznať. Po zjednaní ceny si sadnete do auta a čakáte kým taxikár nezoženie ďalších štyroch ľudí na tú istú cestu. Vraj to zvyčajne netrvá viac ako polhodinku. Zjednávanie ceny je tiež dôležitá vec - ománski taxikári nepoznajú taxametre, na cene sa dohaduje pred cestou. Ich ponuky bývajú veľmi rôzne - raz som dostal na tú istú trasu dve rôzne, z ktorých druhá bola desaťnásobkom prvej. Baisa-busy sú dodávkové taxíky, jazdiace po zhruba určených trasách a fungujúce na princípe - čím viac ľudí odveziem, tým menej každý z nich zaplatí. Tento druh prepravy som nevyskúšal a ani som nechcel. Jednak preto, že už po pár hodinách som vedel celkom obstojne zjednávať (už i tak nízke) ceny pri klasických taxíkoch a jednak preto, že som videl ako šoféri týchto baisa-busov jazdia. Arabi teda nie sú priam ukážkoví vodiči, ale ako po cestách lietali tieto dodávky, to bola pre mňa veľmi silná káva. Pripomínalo mi to ono púštne safari v Dubaji. A o tom, ako sa v Ománe cestuje autobusom, sa dozviete v ďalšej časti môjho príbehu.


Muttrah, najstaršia časť Muscatu, známa svojim prístavom a trhoviskom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?