Ako mi chutí Pohoda

Autor: Peter Petiar Lachký | 21.7.2006 o 10:10 | Karma článku: 10,49 | Prečítané:  3564x

Pohoda mi chutí ako skoré ranné prebúdzanie sa, nesmelé liptovské slnko pašujúce svoje lúče do izby cez nekompromisné žalúzie. Prvá ranná dávka Mňágy a vynikajúce zapečené rožteky zabudnuté na stole v kuchyni, zatiaľčo sa presúvame smerom k železničnej stanici a v záchvatoch dospeláckej samopašnosti (neberte nám ju) ochutnávame prvé kvapky alkoholických nápojov v reštauračnom vozni, ktorý sme celý obsadili my. Druhá dávka Mňágy, obliaty Reflex na stole, hlavy trčiace z okien vlaku a pokusy trafiť prázdnu plechovku od piva do koša, sediac pri tom na dlážke vagónu. Proste pohoda...

Pohoda je tvoj úsmev schovaný v nekonečne skackavých tvárí pod hlavným pódiom. Tešíme sa rovnako, skackáme a skackáme, na sekundu ochutnáme svoje úsmevy a vzápätí sa znovu stratíme vo svojom rytme. Ponad hlavy ostatných lietame na svojich zelených lietajúcich tanieroch v bláznivých zostavách. Sme vysoko a vidíme ďaleko.

Pohoda mi chutí ako tvoje smejúce sa vlasy, ktoré sa ocitli v mojich ústach trošku omylom ale aj trošku náročky, keď som na stotinu sekundy zatúžil byť ešte o milimeter bližšie. Premýšľam, či i ja by som mohol mať Nastenkinu moc vrátiť východ slnka s Mozartom za chrbtom ešte aspoň o chvíľku späť. Spotení a špinaví sa navzájom zohrievame vlastnými telami a žmúrime na prvý kúštik vychádzajúceho slnka. I'm goin' blind and it's so fine...

Pohoda mi chutí ako milión "Kde si?" esemesiek. Lovíme sa navzájom v tom úžasnom priestore. Na pivo chodíme tými najkľukatejšími cestičkami a zvyšujeme tak šance, že niekoho stretneme. Nestretnúť nikoho znamená nepodeliť sa o pretlak štastia z toho, že "aj ja som tu". Podať ruku, objať, zájsť na pivo, alebo si len tak ľahnúť na trávu a zviditeľniť dych.

Pohoda je mladá, krásna divožienka, s ktorou strávim dve noci plné vášne, tanca a nehy. Vychutnávame si každý okamih vzájomnej náklonnosti, som do nej zbláznený. Nakoniec ma odhodí kamsi do kúta a na rok sa stratí preč. Kričím od zlosti, zatínam päste. Ešte aspoň jeden tanec, aspoň jeden horúci bozk. Nič, len náramok na pamiatku a to otrasné ticho...

Tvoju ruku púšťam už za svetla. Smeješ sa na mne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Privatbanka bola pre Kočnera kľúčová, bola pri Bonaparte aj pri Technopole

Obchodoval aj s ďalšími, od Tatra banky kúpil pohľadávky.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kočnerova minulosť nenecháva veľa pochybností

Čo majú spoločné Kočnerove kauzy?

Komentár Zuzany Kepplovej

Bez základnej spravodlivosti politický život len predstierame

Zažívame nebezpečné časy, keď sa priam objedáme prísľubmi spravodlivosti.


Už ste čítali?