Tvoríme básničky podľa Lachkého, III. diel

Autor: Peter Petiar Lachký | 4.11.2005 o 11:11 | Karma článku: 6,28 | Prečítané:  2840x

Ďalší diel seriálu o tom, ako (ne)písať básničky/pesničky dal na seba čakať trochu dlhšie ako som mal pôvodne v pláne a to najmä preto, aby ostal verný svojmu obsahu. Budem sa v ňom totiž, ako som bol býval sľúbil, venovať autocenzúre, pod úpornou tiahou ktorej sa tento diel rodil. Nepomáhali kamaráti doprosujúci sa pokračovania, nepomáhali vyhrážky mladých bezradných poétov. Autocenzúra je veľmi potrebná a veľmi neúprosná vec. Dobrý pán, ale zlý sluha.

V krajine strieborného rúnaV krajine strieborného rúna5jar

Hneď na začiatku si poďme vysvetliť, čo to tá autocenzúra vlastne je. Slovníky cudzích slov a slovenského jazyka dnes otvárať nebudem a vyjadrím sa veľmi jasne: Nie všetko, čo napíšete, je dobré. A to som ešte veľmi jemný. Pre silnejšie žalúdky tu mám iné, rozhodne pravdivejšie tvrdenie: Len málo z toho, čo napíšete, naozaj stojí za to. Za čo?

Umenie autocenzúry je možno ešte väčšie ako samotné umenie písať. Autor by mal poznať svoje kvality a mal by vedieť, či je jeho dielko na takej úrovni, aby jeho verejnou prezentáciou nepodliezal pomyselnú latku svojich umeleckých kvalít. Jednoducho, aby tridsaťročný bard nepísal horšie veci ako písal v puberte. Je tu však ešte jedna vec - ak sú celkové autorove kvality (a schopnosti) rádovo nižšie ako vyžaduje široké publikum, môže autocenzúra pôsobiť až deštrukčne, keďže každý výtvor letí do koša. V takom prípade (pokiaľ teda naše publikum netvoria dve-tri stovky vlhkých a orgazmisticky vrieskajúcich adolescentiek) odporúčam nepísať vôbec a svoju energiu napriahnuť iným smerom.

V praxi to vyzerá všelijako. Autori textov populárnych piesní majú pravdepodobne vo zvyku utekať s novým výtvorom, načmáraným na obale od čokolády, z toalety rovno do nahrávacieho štúdia a po ceste ešte stihnú zohnať nejakú kapelu, ktorá by tú hrôzu naspievala. Mladé posthippies poétky pokladajú za umelecký skvost všetko, čo je napísané sediac na tráve s rozpustenými vlasmi vlajúcimi vo vetre. Začínajúci pesničkári protestujú proti všetkému a majú pocit, že úplne každé ich dielo sa dotýka úplne všetkých ľudí na planéte a všetci si konečne uvedomíme, že ... a ... (sklamanie býva o to väčšie). Niektoré folkové skupiny skladajú spevné, veselé, optimistické pesničky všetkým pre radosť. S ozajstnou muzikou alebo poéziou to nemá nič spoločné, navyše, jediní, ktorí sa z nich naozaj tešia, sú často oni sami.

A ako sa teda treba autocenzúrovať? V prvom rade musíme chcieť a to by každý autor mal. Dnes už, žiaľ, nebohá česká speváčka a hudobníčka Zuzana Navarová dala ročne (ešte v dobách vynikajúcej českej skupiny Nerez) "von" len dva-tri texty. Keď si to porovnáme s dnešnými akože-skladateľmi, je to nepomer nielen kvantitatívny, ale rozhodne i kvalitatívny a to o niečom svedčí. Mimochodom, albumy tejto skupiny rozhodne patria ku klenotom diskotéky každého milovníka dobrej pesničky. Ak sa teda stane, že napíšete báseň, skôr, než ňou začnete otravovať široké okolie, prečítajte si ju po sebe. Ak sa vám bude páčiť, ešte to nič neznamená. Musíte z nej mať dobrý pocit. Neexistuje presný návod ako opísať to, čo by malo nasledovať, ale určite sa vám to už stalo. Pravá, nefalšovaná radosť z básničky alebo pesničky, teplo pri srdci a úsmev na tvári. Nechajte si to pre seba. Deň, dva... Potom si to po sebe znovu prečítajte - váš pohľad bude omnoho kritickejší. Môžte využiť aj iné spôsoby. Ja osobne napríklad príliš neholdujem zaznamenávaniu mojich hudobných nápadov. Myslím si, že ak je naozaj dobrý, zapamätám si ho. Ak nie, nevadí, keď ho zabudnem. Ak sa vám i po nejakom čase zdá byť vaša báseň alebo pesnička stále dobrá, pochváľte sa ňou okoliu. Pozor, okolie by nemalo byť o pol druhej nad ránom v dymovom opare okolo krčmového stola. Moja vlastná skúsenosť hovorí, že čokoľvek im predhodíte, bude skvelé, úžasné, hlboké a nesmierne prežité. Drogy sú zlé.

Som rád, že ste sa týmto nezáživným dielom prelúskali až sem. Teraz sa určite pýtate, aké básničky budeme tentokrát písať do diskusie. No predsa žiadne! Máme totiž veľmi, veľmi silnú autocenzúru.

Ale niečo predsa: myslíte si, že autocenzúra je potrebná aj pri písaní článkov na blogy? ;-)

(Článok prešiel autocenzúrou)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?