reklama

Ako som bol prvýkrát pri mori

Žijem v meste, ktoré je nejakým omylom považované za hlavné, už skoro desať rokov. Napriek tomu som ešte nenavštívil pomerne dosť turistami notoricky známych miest, či budov. Napríklad na Slavíne som ešte nebol. Nebol som ani v reštaurácii Bystrica, či ako sa vlastne volá to UFO nad Novým mostom. Raz ráno, krátko na to ako som nadchádzajúci deň dopredu označil za nudný, som sa rozhodol to zmeniť. Cez plastové panelákové okno sa na mňa škerilo ružinovské slnko a za zvuku zubnej kefky preháňajúcej sa po mojich zuboch som sa ja škeril na internetovú mapu Bratislavy. Je ešte jedno miesto v Bratislave, kde som nikdy nebol a ktoré ma láka. Jasné, ide sa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Keďže, ako sa čitateľ šikovne dovtípil, sa bude jednať o výlet na miesto, kde som nikdy predtým nebol, musel som zistiť ako sa tam dostať. Z mapy som sa dozvedel, že sa nachádza na juhozápade, ale to by mi pomohlo len v prípade, že by som sa tam chcel ísť po svojich, čo je vzhľadom na relatívne veľkú vzdialenosť nemysliteľné. I keď často omnoho rýchlejšie a pohodlnejšie ako bratislavská paródia na MHD. Tú som sa ale nakoniec rozhodol využiť.

Miesto nástupu: Pažítková

Vtesnať sa do davu, zdvihnúť nohy a nechať sa vniesť do trolejbusu. Cez pracovný týždeň okolo ôsmej hodiny ráno to funguje bezchybne. V sobotu pred obedom sotva. Možno by ani nebol problém vtlačiť sa medzi dvoch ľudí stojacich na zastávke, účel to však (ako som si všimol) nesplní, ak každý nastupuje inými dverami. Nevadí. Do trolejbusu vchádzam po svojich. V duchu hesla "Sedia len starí a slabí" ostávam stáť i keď väčšina miest na sedenie je voľná. Ak sa raz budem učiť surfovať, tento tréning sa mi určite zíde.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prestup: Trnavské mýto

Nervózne dôchodkyne ma nepríjemne šťuchajú do chrbta. Ja by som naozaj rád vystúpil, ale ešte sme ani nezastavili a dvere sú ešte zatvorené. Šofér, akoby to vedel, ich otvára skôr a ja, zachránený, vyskakujem z ešte idúceho vozidla. Cestovný poriadok, akýsi nezáväzný zoznam želaných odchodov autobusov, je neúprosný a tvrdí, že ten môj nepôjde ešte poriadne dlho. Tak teda stojím na zastávke, nechávam si páliť slnko do hlavy a predstavujem si, že už som tam. Zatváram oči, halucinujem. Náhle je okolo mňa ticho a nekonečný priestor. Čas plynie stokrát pomalšie. Určite tam nebude až také teplo a vôbec nie taký smrad. Teším sa tam. Ešte nikdy som tam nebol a tak veľmi sa tam teším. Aspoň na chvíľu preč odtiaľto. To je jediná myšlienka, ktorá mi dáva silu prežiť tu. Prichádza autobus, ktorý sa v tejto chvíli stáva symbolom môjho vyslobodenia a definítivne ma vracia do reality. Naskaskujem doň, zatvárajú sa za mnou dvere a ja miznem. Chvíľa mojej prítomnosti nijako nezasiahla do života na jednej z najväčších bratislavských križovatiek. Jej tep sa nezmenil. Slnko trošičku pripieklo, ale ináč na ňu kašle. Nie je ho hodna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cieľ cesty: Pobrežná

Zatiaľčo ostal rozprávač deja na Trnavskom mýte, ja som v autobuse č. 98 prešiel hodný kus. Tieto diaľkové linky, a to sa mi páči, nestoja pri každej vŕbe a tak sme práve značnou rýchlosťou míňali obrovský komplex Slovnaftu a mierili už viac na západ ako na východ. Posledné vysoké budovy ohlásili koniec Bratislavy a za Prístavným mostom stál vo výhľade len neveľký trávnatý kopček. Voz zastavil a automatická teta oznámila, že táto zastávka je konečná. Vystúpil som a vykročil smerom k vŕšku. S každým krokom pribúdalo vzrušenie z nového, ešte neobjaveného. Keď som sa po chvíli ocitol na vrchu malého kopčeka, vzrušenie vystriedalo úžas. Úžas z obrovského pokoja a sily. Úžas z nového. Úžas z nekonečného priestoru. Prvýkrát v mojom živote vidím more! Ozajstné more!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Epilóg

Po výdatnom kúpeli, prekvapivom zistení, že more je naozaj slané a rezignovaní pred silou vĺn som (už skoro suchý) sedel natretý opaľovacím krémom na neveľkej pláži. Celý čas som na nej nikoho nevidel a tak ma prekvapilo, keď sa pri mne znenazdajky zjavilo akési dievča a prisadlo si ku mne.
"Vraj vysychá" - oznámila mi s neuveriteľným smútkom v hlase.
"Viem" - zaklamal som. (Pár metrov pred nami prebehol biely králik - akoby sa spolu s príchodom dievčaťa začali diať zázraky).
"Ako sa voláš? - vzrástla vo mne zvedavosť.
"Keď vyschne, postavia tu paneláky. Veľa panelákov. Bude tu veľa sivej a málo zelenej a bude sa to tiahnúť až tam" - ukázala prstom ďaleko dopredu.
Nepočúvala ma. Asi bola až príliš presvedčená o tom, že toto nádherné more naozaj vysychá. Neviem, kto jej to nahovoril, ale rozhodol som sa hrať jej hru.
"Odkiaľ to všetko vieš?" - usmial som sa.
"Mala som sen."
Nechce sa mi veriť, že by bol človek schopný niečoho takého obludného ako obrovské sídlisko. Možno som iný, ale podľa mňa by tam normálny človek nikdy nemohol bývať, veď si to predstavte. Kam sa pozriete, samý panelák, cesta, autá, hluk... Absolútna strata ľudskej identity. Jediná príslušnosť k davu a k adrese. Rodina ako základná bunka spoločnosti symbolizovaná hranolom s rozmermi cca 6x10x3 metre. Vnútri neho umelo vytvorený pokoj a bezpečie, za jeho stenami obrovský zbytočný priestor. Veľa hranolov na kope. Hranol ako ekvivalent k životnému prostrediu. Strašné. Nie, nie, to určite nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrazu som si všimol, že už tam nie je. Vstal som a poobzeral sa, ale nikde som ju nezazrel. Ako prišla, tak odišla. Zvláštne... Moje myšlienky sa ale ubrali úplne iným smerom. Je ešte celkom teplo, ešte si chcem zaplávať v mori. Dnes už poslednýkrát. Možno poslednýkrát.

Peter Petiar Lachký

Peter Petiar Lachký

Bloger 
  • Počet článkov:  89
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pesničkár. V diskusiách ma spoznáte pod prezývkou Petiar. Pozor, som očkovaný. Zoznam autorových rubrík:  I **** AppleAnglickoHudbaInternetPetiarPrózaSpoločnosťSúkromnéTV Folk.skTreking v OmáneTvoríme básničky podľa LachkéhNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu