Tvoríme básničky podľa Lachkého, I. diel

Autor: Peter Petiar Lachký | 1.6.2005 o 15:15 | Karma článku: 6,30 | Prečítané:  3012x

Už dávnejšie som si hovoril, že by som mohol možno trochu z mojich skúseností pri tvorbe odovzdať iným autorom. Nebude to ale žiadna seriózna škola poetiky - moje skúsenosti sa týkajú väčšinou piesňových textov, ktoré by som označil skôr za špeciálny druh poézie, i keď sú ľudia, ktorí tvrdia, že akákoľvek báseň sa dá zhudobniť. Na druhej strane sú jedinci, ktorí to naozaj dokážu. Ale aby sme neodbiehali - ak chcete vedieť ako sa ja osobne na tvorbu poézie pozerám, ponúkam vám nie jeden článok, ale celý seriál. Odľahčenou formou sa pozrieme na niekoľko základných vlastností básničky a jej tvorby. V jeho prvom dieli si položíme otázku: Prečo písať?

Pohnútky k písaniu vlastných textov bývajú rôzne. Ja som sa učil hrať na gitaru preto, aby som zbalil nejaké baby (a ako blogér nie som sám). Skúsenosti však ukázali, že zatiaľčo som v romantických chvíľach pri praskajúcom ohni hral gýčové nedvědovské pesničky, kamaráti si postupne rozobrali všetky okolosediace dievčatá a ja som nadránom ostal sám. Všetky stany boli, pochopiteľne, obsadené a tak mi neostalo nič iné len z nudy vziať ceruzku a na papier, v ktorom boli zabalené špekáčky, písať svoje prvé výtvory. Boli silné ovplyvnené práve tými Nedvědmi, takže stáli za prd.

Čo z toho vyplýva? Neverte nikomu, kto vám bude tvrdiť, že začal písať básne preto, lebo ho poézia napĺňa a uspokojuje jeho potrebu kreativity. Chlapi píšu básne väčšinou preto, aby na ne ulovili nejaké baby. Baby zase väčšinou píšu básničky preto, lebo dúfajú, že ich nna ich základe niekto uloví. Po úspešnom nájdení si partnera a začatí vzťahu potreba tvoriť väčšinou upadá.

Nie je to však, našťastie, definitívne rozdelenie. Existujú jedinci, ktorí majú nepochopiteľnú potrebu prostredníctvom básní vychovávať svoje okolie. Píšu preto, aby sme si my, pokrivení, napravili svoje charaktery, uvedomili základné ľudské hodnoty a začali konečne podľa nich aj žiť, zároveň však používajú štýl, ktorý sa i pri dobrej vôli dá veľmi ťažko pochopiť. Zaujímavé na nich je to, že napriek svojmu nízkemu veku preukazujú toľko životných skúseností, že i vojnový veterán by si pri nich pripadal ako lezúň (aka batoľa). Vyvarujme sa toho a predídeme zbytočnému sklamaniu, rušeniu blogu a tak podobne.

Vzácni autori sú tí, ktorí píšu pre potešenie a zábavu. Je to presne tá skupinka, ktorej sa budeme venovať a ku ktorej budeme chcieť patriť. Nebudeme odsudzovať poéziu s hlbším obsahom, budeme na ňu len trpezlivo čakať, pretože do niečoho takého sa predsa nemôžme nútiť. Písanie s radosťou stimuluje kratívne centrá mozgu, otvára nám dvere do sfér o ktorých sme doposiaľ len tušili a ak budeme chcieť, môžeme aplikovať dokonca i menežérske štýly (brainstorming, laterálne myslenie). Áno, to všetko sa pri tvorbe dá.

Domáca úloha:
Zabudnite na všetko, čo ste doteraz napísali, uvoľnite sa a zložte rýmovačku na štyri verše v ktorej bude spomenuté slovo digestor. Nabudúce sa pozrieme na to, o čom písať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?