Ale nakoniec sme teda všetci prijatí nastúpili, síce o mesiac neskôr ako bol pôvodný prísľub, ale predsa. Vlastne - všetci až na jednu pani čo jej oznámili že ju prijali ale zmluvu pre ňu nemali a tak ju poslali preč. Tá pani bola z toho hotová, u nás na Liptove si ľuda prácu hľadajú ťažko, ale ako sa nakoniec ukázalo (dostaneme sa k tomu) obišla z nás všetkých najlepšie.
Ešte v rámci prijímacieho konania od nás pozbierali rôzne informácie týkajúce sa našej doterajšej praxe. Kvôli zadeleniu do pracovných tímov. Ja som sa napríklad dostal do takého, ktorý by ste podľa tých informácií pre mňa rozhodne netipovali. Stál skôr na opačnom konci môjho dovtedajšieho zamerania. Ale povedal som si "Vyhecuj sa chlape, to musíš dať!". A dával som. Určite lepšie ako ten nepočujúci nočný strážnik.
Aby toho nebolo málo, rozdelili nás do smien. Ba aj pracovať cez noc sme museli - deaflympiáda sa bliži nezadržateľne - v auguste 2009 do jej začatia ostávalo len niečo cez rok a pol. Krátky týždeň sa striedal s dlhým a denné smeny s nočnými. Každý člen štvorčlenných pracovných tímov teda pracoval inokedy. S dvoma som sa stretol aspoň pri striedaní smien, s jedným len pri občasných poradách. Prácu, ktorú som začal, prebrali po mne ďalší traja, takže keď sa zase dostala späť ku mne, bola už z toho úplne iná práca. Ale to nevadí, pretože sme dostali firemné pero a krásnu reklamnú šálku s logom Deaflympiády. Obe proti podpisu, nech je v tom poriadok.
A potom už si toho veľa nepamätám, pretože to šlo veľmi rýchlo. Jeden týždeň nám sľúbili meškajúcu výplatu už o pár dní. Miesto nej zase len ďalšie sľuby. Frekvencia sa pomaly predlžovala až nám jedného dňa zavreli aj prenajaté kancelárie, v ktorých sme dovtedy pracovali. Potom začali chodiť sľuby e-mailami a sms a pridali sa k nim aj sľuby o nástupe do práce. Ja som to od septembra vydržal do decembra, niektorí dodnes. Škoda, že mi začiatkom tohto roku umrel mobilný telefón - mal som v ňom hádam cez 20 sms typu: "Výplata bude XX.XX, nástup do práce YY.YY" (kde XX.XX a YY.YY boli nejaké dátumy). Občas ešte príde nejaká podobná správa ale to už sa len zasmejem. I keď neviem či by som sa mal - vyzerá to potom že o tých niekoľko tisíc Eur nestojím, nevďačník....
Lenže ja už som na Deaflympiádu asi zabudol. Zastavím sa akurát jedného dňa na polícii aby som to aspoň nenechal tak, ale zrejme dopadnem podobne ako mnoho iných firiem o ktorých som zistil že od organizácií sluchovo postihnutých ľudí nedostali peniaze za svoju prácu. Webdesignérske spoločnosti, ubytovacie zariadenia, či hudobné skupiny ktoré im spestrovali kultúrny program. Jedného z našich (bývalých) šéfov dokonca stíhajú (čítajte tu alebo tu). A že bude o necelý rok Deaflympiáda vo Vysokých Tatrách tak tomu tiež moc neverím. Mám skúsenosti s prácou na veľkých medzinárodných projektoch v nadnárodných spoločnostiach, študoval som menežment a občasne pôsobil aj ako projektový menežér. Tiež mám veľké skúsenosti s organizovaním kultúrnych akcií. Dovolím si tvrdiť že s takým systémom ako sa pracovalo v Slovenskom deaflympijskom výbore nezorganizujú ani dedinskú prehliadku dychovky (nič proti, milí dychovkári), nieto ešte medzinárodnú športovú súťaž.
